Zem nám poskytuje svoje plody vždy výmenou za ťažké úsilie. Toto iste zakúsili debradskí poľnohospodári na vlastnej koži. Ale náš kraj ovplýva aj takým prírodným pokladom, aký sa v okolitých sídlach nenachádza. A tým pokladom nie je nič iné, než vápenec vysokej kvality. Nuž, naši roľnícki predkovia sa chopili tejto príležitosti a vylepšovali si svoj zdroj obživy ťažbou a spracovaním vápenca. Pre potreby jasovského kláštora tu pálili vápno už v 13. storočí, ale do majstrovskej podoby sa toto remeslo vypracovalo až v 19. storočí. Táto tradícia zručnosť páličov vápna sa udržala až do 50 -tych rokov 20. storočia.
Paliči vápna pochádzali spomedzi drobných a stredných vlastníkov pôdy. Vápno pálili v údolí Bakóc na čistine vedľa prameňa Svätého Ladislava – tu sa nachádzal vápenec mimoriadnej kvality. Dobrý vápenec trochu nižšej kvality sa vyskytoval aj vedľa lesa Ereszvényalja.
Technológia pálenia vápna pozostávala z viacerých procesov.
- Samotná ťažba vápenca sa zaobišla bez problémov, pretože vápenec je mäkký kameň.
- Drevo, potrebné k páleniu vápna sa kupovalo z urbárskych lesov (dubové a bukové drevo, zriedkavejšie hrab).
- Na miesto, kde plánovali postaviť pec, nazhromaždili dostatok vápenca a dreva.
- Pec sa zvyčajne postavila v blízkosti ťažby vápenca a ostatných surovín. Ďalšími požiadavkami v súvislosti s výberom miesta boli: močaristá pôda a bezvetrie. Uprostred zvoleného miesta sa do zeme vrazil železný kôl, na jeho koniec sa pripevnil povraz, pomocou ktorého sa ako s kružidlom načrtol na zem kruhový pôdorys pece (obvykle sa jednalo o kruh s polomerom 4 – 5 metrov, ale stavali sa aj menšie pece, s minimálnym priemerom 2 metre). Kým v iných oblastiach stavali pece dole kopcom na návrší, tu v Debradi sa stavalo na rovnej ploche. Najprv postavili z vyťaženého kameňa nízku stenu, ktorú volali „murik“, a ktorú spevnili údermi dosky. Hĺbka vykopanej jamy bola približne 1,5 – 2 metra. Na dne jamy vyrezali otvor, potrebný na kúrenie, asi 20 – 30 cm vysoký priestor určený na horenie. Do toho priestoru poukladali drevo určené na kúrenie. Na naukladané drevo položili prvú vrstvu vápenca.. Až potom sa nakládlo do pece, ktorej nadzemná časť bola kupolovitého tvaru. Samotnú pec spočiatku stavali štyria ľudia, ale postupne ako sa zužovala, klesal aj počet jej staviteľov. Napokon na stavbe vrchnej časti pece sa podieľal už len jeden muž, ktorý z nej vyliezol tesne pred dokončením pece. Stavba bola napokon dokončená zvonku klinom tak, aby bol jej strop pevný (aj samotné ohnisko malo tvar klenby). Na zakrytie vrchu pece slúžil plochý kameň, nazývaný „vertyák” alebo „kicá”. Steny pece napokon ponatierali vlhkou zeminou, dokonale uhnietenou. V stene pece nesmela zostať žiadna štrbina! Keď pec naplnili vápencom, vypil sa „oldomáš!. Samotná stavba pece trvala od pondelka do štvrtka. Skúsený palič vápna postavil ročne približne 20 pecí.
- V peci sa zakúrilo vo štvrtok večer alebo v piatok ráno a v nedeľu bolo pálenie vápna hotové. V priemernej peci sa vypálilo 90 – 120 metrákov, v menšej peci sa vypálilo 60 – 70 metrákov vápna. Počas pálenia vápna bolo dôležité rovnomerné horenie, takto sa totiž dokonale vypálené vápno úplne roztopilo a nezostali v ňom odrobinky kameňa. Výsledným produktom bola hmota maslovej konzistencie – vápno.
- Predposlednou fázou bolo rozobratie pece.
- Pri peciach merali vápno na sudy. Na jeden povoz priemerne naložili 10 sudov vápna, čo zodpovedalo množstvu 10 – 12 metrákov. Na predaji vápna sa podieľala takmer celá obec.. Obyvatelia niekoľkých blízkych, ale i vzdialenejších obcí boli ochotní vápno odobrať a pomôcť ho predať, ale kupcov bolo treba prácne zháňať. V ťažkých časoch vynukovali po dedinách nielen gazdovia, vlastniaci povoz, ale aj chudobnejší ľudia chodili ponúkať vápno pešo. V monografii Debraď autor Görcsös Mihály cituje 72 ročnú manželku Ferencza Károlya, pani Molnárovú Annu nasledovne: „Za mojich dievčenských čias sme sa 2 – 3 dievčatá vybrali predávať vápno, ktoré sme niesli na chrbte. Vápno sme uviazali batoha na chrbát a niesli sme ho ponúkať do susedných dedín. Na boso, keďže bola chudoba.” Táto obyčaj bola typická pre prvú svetovú vojnu a povojnové roky.
Vápno sa najprv využívalo pri výstavbe kostolov a výstavbe budov cirkevných inštitúcií. V tomto kraji boli domčeky z váľkov nahradené tehlovými domami až v období po druhej svetovej vojne. Na tento účel bolo potrebné veľké množstvo vápna. Nie je teda náhodné, že posledné zlaté obdobie debradského ľudového vypaľovania vápna sa viaže práve k tomuto obdobiu. Na základe aktivity Anny Pappovej samospráva v rokoch 1987- 2000 zorganizovala „Slávnosti pálenia vápna” so zjavným zámerom, aby sa starodávna tradícia pálenia vápna pretavilo do príťažlivej turisticky zaujímavej rarity.
